Podčiarknuté, zrátané

Autor: Renáta Holá | 5.6.2014 o 21:05 | Karma článku: 7,94 | Prečítané:  1642x

Deň plynie za dňom, a keď sa nad nimi zamyslím, musím skonštatovať, že nemám práve najlepšie dni. Ráno sa musím riadne prekonávať, aby som vôbec vstala z postele. Vždy sa však donútim. Vezmem svoj kríž a vykročím. 

Na poslednú chvíľu stíham autobus do mesta. Cestu v ňom však predriemem. Vybavím, čo treba a vraciam sa driemajúc v autobuse domov. Zhodím tašku hneď na chodbe, prezlečiem sa a už aj ležím vyčerpaná v posteli. Ani po hodine, dvoch sa mi však nechce vstať. Vstávam až keď skutočne musím, keď neodkladné povinnosti volajú. So sebazaprením spravím, čo treba a znova mierim do postele. Stále dokola. Som unavená.

Taký je teraz môj život. Chýba mi životná energia. Nepociťujem štipku radosti. Kým mám pocit zodpovednosti, kým ju cítim a viem si povedať „musím“, fungujem, avšak len z akejsi zotrvačnosti.

Niektoré dni vstávam celkom svieža, avšak nadobudnutá energia rýchlo vyprchá. Stačí zájsť do knižnice ako dnes a vraciam sa domov dobitá ako pes. Akoby som podala heroický výkon.

Potom znova ležím v posteli a čaká ma neumytý riad, kopa bielizne na žehlenie, dcérine závesy, ktoré bolo treba ešte minulý týždeň skrátiť, nepoliata záhrada... Čakajú na vhodnú chvíľu, na čas, kedy budem mať silu sa do toho pustiť.

Zvoní telefón a z neho znie manželova obligátna otázka: „Čo robíš?“ Je mi už trápne znova a znova opakovať: „Ležím, som unavená... Chvíľu si poležím a pôjdem...“, ale žiaľ, taká je pravda a ja klamať neviem.

Vyliezam z postele so zámerom ísť poliať záhradu. Kým vyjdem na verandu, spustí sa tichý dážď. Neskonale zaň ďakujem. Syn ma žiada o večeru. „Čo ti spravím?“ Nakoniec sa rozhodne len pre jogurt. Som mu vďačná, ten si vie vziať sám.  

Minule som stretla Jarka. Na otázku ako sa má, odpovedal, že nie dobre. „V týchto teplých dňoch sa stále cítim unavený.“  Vtedy som vravela: „ Ja to tak nepociťujem.“ Bolo ráno a ja som sa cítila celkom dobre, avšak poobede už bola tu – depresia ako vyšitá. Odvtedy sa so mnou vlečie, no plne som si ju uvedomila až dnes. Podčiarknuté, zrátané.  Ešte sa s ňou nejaký deň popasujem. Verím, že ustúpi. Ak nie, budem musieť zvýšiť dávku antidepresív, aby som nepadla ešte hlbšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Čo si o autokamerách myslí polícia a môže ísť video na Facebook?

Autokamery snímajú aj poznávacie značky a tváre ľudí, s videami preto treba narábať opatrne.

DOMOV

Smer opúšťajú nitrianski členovia, nepáčia sa im miestne kšefty

Predseda miestneho klubu je nespokojný.


Už ste čítali?