Štyri dni v tomto týždni u nás fúkal silný vietor. Bezmocne som hľadela von oknom a cítila sa nanič, prázdna, citovo oploštená, fyzicky na dne. Deň a pol som doslova preležala. Jesť sme mali čo a ostatné práce počkali. „Ešte aj hlas si mala akýsi depresívny, a ty by si tie lieky len znižovala" povedala mi mama vyčítavo po tom, čo mi na tretí deň volala, či mi je už lepšie. Neriešila som to zvyšovaním antidepresív, dúfala som , že to prejde. Po dvoch dňoch sa to začalo zlepšovať. Pomaly som sa púšťala do činností okolo domácnosti, no na veľké upratovanie som sily nemala. „Veľa nevypekaj," skypovala mi dcéra, a tak som len včera upiekla linecké koláčiky a dnes špaldové cookies. V sobotu alebo v nedeľu ešte upečiem jahodový koláč a bude po pečení.
Je Veľký piatok, depresia je preč a ja som tomu rada. Na Veľkonočný pondelok slávim výročie. Moja choroba dovŕši štrnásť rokov a ja si chcem tieto sviatky užiť s rodinou a nie stráviť ich v blázinci. Preto sa nenaháňam a neumývam zvyšné okná, nebehám splašene po dome s prachovkou. Hoci je tomu štrnásť rokov, veľmi dobre si spomínam aká som bola unavená v tú Veľkú noc. Napriek únave som sa snažila všetko stihnúť porobiť. „Veď to zvládnem," vravela som si dovtedy, kým mi nepreskočilo. Doslova a do písmena. Akoby sa v mozgu niečo porúchalo a ja som stratila kontrolu nad sebou. Z nerozpoznanej depresie prepukla psychotická porucha. Dlho trvalo, kým sme si na seba (ja a moja porucha) zvykli. Teda hlavne ja som sa jej musela prispôsobiť. Dnes už viem, že s depresiou, ktorá z času na čas napriek pravidelnému užívaniu liekov príde, nič nenarobím. Spomalím a ona zas odíde. Horšie je to s mániou. Vtedy sa cítim o 180 stupňov lepšie ako v depresii. Som plná energie, presvedčená, že svet je gombička. Aj by bol keby sa mánia nespestrovala schizofrénnymi príznakmi. Snažím sa ich postrehnúť a nedovoliť im, aby nadobúdali na sile. Už nechcem, aby so mnou choroba zametala. Rada by som ju mala pod kontrolou.
Preto aj teraz namiesto umývania lustra alebo žehlenia sedím za počítačom a píšem tieto riadky. Relaxujem tým a pravdupovediac potláčam v sebe Renátu, túžiacu po dokonalosti. Bola som vychovávaná v tom, že to sa má robiť tak a tak, vždy čo najlepšie, najdokonalejšie. Až život ma naučil, že niekedy v záujme vlastnej duševnej rovnováhy stačí, keď veci úplne nedotiahnem. Niekedy stačí byť proste priemerným.