zabúdam napr. pravidelne jesť (čo však mojim kg neublíži, práve naopak), no horšie je, že 95% myšlienok sa točí stále okolo veci, ktorá sa vybavuje a najviac ma zaujíma. V styku s ľuďmi - pri jednaní - hoci som relatívne pokojná, naberám v tvári postupne na farbe... Veľmi to všetko prežívam. Prvú noc som síce zaspala, no aj vo sne som čosi podobné riešila ako cez deň a na druhý deň som už nevedela ani upokojiť svoje myšlienky a zaspať. Musela som si dať tabletku. Po nej sa mi podarilo zaspať. Vstávala som skoro ráno a po vyprevadení syna o 5tej hod. rannej sa mi už ani nechcelo isť späť do postele. Na obed som bola unavená ako keby ma dobili.
Zatiaľ to zvládam a verím, že to udržím pod kontrolou, len už mi bliká kontrolka: "Pozor, neber si toho na seba veľa, nepripúšťaj si veci, lebo to nedopadne dobre!"
Mám chuť si zanadávať, prečo dočerta, sme niektorí takí psychicky slabí, že aj relatívne malé starosti v nás vyvolávajú stres, ktorý sa môže zvrhnúť na hospitalizáciu alebo zvyšovanie dávok liekov. Mám dojem, že v takýchto obdobiach by bolo potrebné tlmiť moju mozgovú činnosť, ktorá produkuje myšlienku za myšlienkou, aj keď aj v dobrom zmysle (prichádza nápad za nápadom ). Na druhej strane - naozaj by som mala brať zas nejaké lieky na upokojenie (mám ich v skrinke v zálohe), aby tá myseľ bola v akomsi pokoji?
Osobne si myslím, že istý stupeň stresu zvládnem a veci sa môžem naďalej venovať, aj keď neviem ako na to bude moja myseľ reagovať. Verím, že mi nepreskočí. Práve včera som si vypočula manželove výčitky - prečo som sa na to dala nahovoriť a prečo sa tak aktívne do veci zapájam, ani okná, čo som pôvodne v ten deň chcela som neumyla... Akoby tie okná boli také dôležité! Chápem, obáva sa toho najhoršieho, že to prepísknem, ale ja nechcem len prať, variť, upratovať... Chcem byť aj inak osožná, aspoň trochu verejne činná. Keď ma niekto požiada o pomoc, pretože verí v moje schopnosti, nechcem mu povedať: „Nie, ja som chorá, ja sa nemôžem do toho zapojiť..."
Hoci, svoj hendikep si plne uvedomujem- moja psychika je oslabená.
Avšak, čo robiť, aby spevnela? Úplne sa vyhýbať stresu? Žiť v akejsi bavlnke? A čo, ak príde nezvratná stresová životná udalosť? Nie je lepšie sa pomaly na ňu pripravovať, zvládať postupne menšie stresy, posilňovať svoju odolnosť?
Potrebujem otestovať svoje sily, a preto idem aj do rizika s vierou, že to zvládnem, veď stresu budem mať len toľko, koľko si pripustím. Dám si pozor na svoj nočný spánok a striedanie aktivít a relaxu. Verím, že za tie roky, čo len varím, periem, upratujem... moja psychika si oddýchla a poučená z minula, budem vedieť, kedy sa brzdiť a spraviť trebárs o jeden krok späť - jednoducho spomaliť.
Prirovnala by som to k jazde autom, plyn pridávať len postupne a len do takej miery, aby jazda zostala bezpečná. Nemyslím si, že po absolvovanej havárii, už človek nemá sadať za volant, že by už v živote nemal šliapnuť na plyn. Záleží teda len na tom, do akých otáčok to nechám „vyhnať". Som rozhodnutá nedať sa strhnúť a pohltiť problémom a verím, že ma táto skúsenosť nezabije, ale posilní.
