Tak ako v posledný júnový deň, keď som mala v pláne vyplatiť tete Kristíne obedy na mestskom úrade za tento mesiac. Bol najvyšší čas - posledný deň mesiaca, piatok - deň, keď úradné hodiny končia na obed.
Pôvodne som chcela vyraziť hneď len čo vychystám syna do školy a umyjem si vlasy. Jasné, že ako to často býva, po synovom odchode som zaľahla späť do postele. Ani pomyslieť na to, aby som sa nahla nad vaňu. Bola som ako neraz takto zrána unavená a vôbec sa mi nechcelo umývať si vlasy, nakŕmiť domácu zver (psa, mačky, sliepky), sadnúť na bicykel a ťahať tých niekoľko kilometrov do mesta.
Zobudila som sa po dvoch hodinách a povedala som si, že ešte nie je neskoro svoj včerajší plán splniť. Bolo už po desiatej hodine, keď som vyrazila z domu. Cestou tam som ako som predpokladala stretla syna, vracajúceho sa už bicyklom zo školy s vysvedčením. O dôvod viac ponáhľať sa domov. A tak po návšteve mestského úradu som zbehla ešte do obchodu po pečivo a poďho domov.
Bol takmer obed, keď ma doma v kuchyni na linke čakala pravidelná dávka liekov, ktoré beriem po raňajkách a rannej šálke kávy. V tom „rannom" chvate som ich zabudla užiť.
Takto je to neraz. Som rada, keď so synom nezaspíme do školy. Darmo si potom naplánujem nejakú činnosť hneď na ráno. Zívajúca vychystám syna a skutočné vstávanie sa u mňa posúva na čas, keď je už slnko vysoko nad obzorom - a to neberiem žiadne utlmujúce lieky. Lieky na spanie užívam len podľa potreby vždy, keď moju labilnú psychiku niečo negatívne alebo pozitívne rozruší.
Áno, aj pozitívne emócie ovplyvňujú môj spánok. Ako napríklad minule: čakali sme na víkend priateľov. Hoci mali prísť až na obed, ja som už ráno o pol šiestej chystala v duchu v posteli jednohubky. Načo o tom rozmýšľať, keď ich môžem hneď spraviť. Manžel to samozrejme ihneď ustarostene okomentoval: „Čo nespíš? Dúfam, že nemáš mániu!" „Nemám, neboj sa, to je len dočasné," obliekajúc sa. O pol ôsmej boli jednohubky hotové spolu so šalátom, ktorý som robila k poobednej grilovačke. Na varenie obeda bolo ešte skoro, všetci v dome spali a ja som mala chuť na rannú kávu. Tak som vzala plecniak a peňaženku, sadla na bicykel a poďho do obchodu a k mame do susednej dediny. Tá sa tiež divila môjmu skorému rannému čvirikaniu, ale chápala ho lepšie ako Paľo.
Priatelia prišli a v ten deň som bola hore až do polnoci. Tak som bola pozitívne rozrušená, že ani riadna fyzická únava, ktorú som po dlhom dni na nohách pociťovala, mi nedopomohla k spánku. Zaspala som až po tabletke na spanie. V nedeľu priatelia odišli a ja som si poobede musela ľahnúť a dospávať. Tentoraz už zdravo, bez liekov.
Podobne tomu bolo pred pár dňami. Dcéra mala promócie. Pre mňa to bola radosť z dcérinho úspešného ukončenia školy popretkávaná kopou drobných úzkostí (či prídeme na promócie načas, či sa cestou niečo nestane nám alebo autu, či prídeme po promóciách na oslavu včas, skôr než hostia, či im bude jedlo chutiť, ...). Už niekoľko dní pred samotnými promóciami som spávala na tabletkách. V deň promócií, keď sa žiadne z mojich obáv nenaplnili a večer som mohla spokojná zaspať, som Hypnogen musela užiť znova. Uvedomovala som si, že môžem byť vlastne rada, že som ich „v zdraví" prežila. Pred piatimi rokmi, keď dcéra mala stužkovú tomu tak nebolo. Krátko po nej som skončila v nemocnici. Nával emócii som vtedy nezvládla.
Počas dovoleniek tomu nie je inak. Hoci som večer unavená, som nabitá zážitkami a dojmami, ktoré mi nedovolia zaspať. Mozog nie a nie upokojiť sa. Odkedy choroba u mňa prepukla, ešte som neabsolvovala dovolenku bez toho, aby som si večer nemusela dať tabletky na spanie. Nepomôže fyzická únava, modlitba, meditácia, čítanie či počítanie ovečiek. Zaberú len lieky na spanie.
Až keď sa život vráti do zabehaných koľají, keď sa nič výnimočné nedeje, spánok sa upraví a ja tieto moje „barličky" môžem znova vrátiť do skrinky s liekmi.
