Zdá sa mi, že zle počujem, keď mi doktorka navrhuje zmeniť liečbu. Nasadiť antiepileptiká, ktoré sú vraj akýmisi stabilizátormi nálady.
„Veď ja mám v poslednom čase stabilizovanú náladu. Pozitívnu. Depresia sa síce vytratila, no nechýba mi. Cítim sa skutočne fajn," namietam.
Doktorka mi znova vysvetľuje a nahovára ma na antiepileptiká. Vraj, aby som nad tými svojimi náladami nestratila kontrolu, aby sa mi to neprehuplo do mánie.
„Ja sa viac obávam depresie. Tú znášam horšie...," vyslovujem obavy.
„Áno pre vás je prijateľnejšia mánia, no okolie sa jej obáva, nevie, čo môže od vás očakávať. V depresii ste pokojnejšia," vraví doktorka.
„Čo je však dôležitejšie? Môj životný pocit alebo spokojnosť okolia?" kladiem si v duchu otázku.
Meniť lieky práve teraz, keď konečne priniesli svoje ovocie? Keď konečne mám ten pozitívny životný pocit?
Nakoniec to však zjednám. Lieky nemeníme a ostávame v telefonickom kontakte do najbližšej kontroly. Naďalej budem „kočírovať" svoje nálady antidepresívami.
Pýtam sa, či ich postupne neskúsime vysadiť, keď sa už dlhšie cítim fajn.
„ Nie, teraz nie, ide predsa jeseň a tá je kritická," vraví doktorka.
„Potom zase Vianoce, aj tie sú kritické, po nich jar a v lete tie horúčavy...," dopĺňam s úsmevom, „v podstate celý rok je kritický..." Doktorka sa tiež len usmeje a dá mi za pravdu. Bludný kruh.
Ja to však po mesiaci predsa len skúsim, bez vedomia lekárky znižujem dávku antidepresív na polovicu, veď pri najbližších prejavoch depresie sa vrátim k pôvodnému dávkovaniu. Po ďalšom mesiaci konštatujem nezmenený stav. Prišla jeseň, môj životný rytmus sa tiež trochu spomalil, no chuť do života sa nevytráca. Mám ten pocit. Teším sa ako možno postupne antidepresíva úplne vysadím.
Zrazu však sú tu pocity únavy, nedostatok energie a nezáujem, pasivita. Depresia prišla nenápadne, pomaličky sa mi zas vkradla do života. Borím sa s ňou dennodenne. Predsa som nemala tie antidepresíva znižovať. Informujem aj doktorku a vraciam sa k pôvodnému dávkovaniu, avšak depresia sa ma drží zubami - nechtami, neodchádza hneď. Nejaký čas to potrvá. Darmo vonku hreje slniečko a príroda hrá všetkými farbami, ja by som sa aj tak najradšej niekde zahrabala a nič nemusela. No musím... chcem byť aspoň trochu rodine užitočná, nechcem byť na príťaž. Presviedčam sa na vlastnej koži, že znížiť dávku bolo jednoduché. Aj zvýšiť ju, ma nič nestálo, no nie je to čarovná palička, ktorou keď človek kývne, depresia je preč. Ľahkovážne - áno, tak by som nazvala toto moje konanie. Jeseň je fakt kritická a návrat k pôvodnému stavu (stavu bez depresie) nie je taký jednoduchý ako som si to predstavovala.
