Život na húsenkovej dráhe

Autor: Renáta Holá | 23.2.2010 o 19:24 | Karma článku: 9,34 | Prečítané:  1894x

  „No, Renátka, ako prešli Vianoce?" pýta sa ma psychiatrička hneď po tom, čo ma usadí v jej ordinácii. „Dobre, veľmi dobre, bola som akoby v eufórii, mala som lepšiu náladu, vôľu do práce, viac energie...," hovorím popravde.  

„...a potrebovali ste menej spánku?"

„Áno, ráno som skoro vstávala a bola som vyspatá."

„A ako dlho to trvalo?"
„Tri, štyri týždne?!"

„To viete, že je to pre vás nebezpečné! Takto nám to vždy začínalo! Viac energie a menšia potreba spánku. Vtedy si musíte na večer pridať Diazepam. Máte ho? Spánok musíme vtedy chemicky upravovať."

„Mám, pani doktorka. Zaspávala som vtedy ťažšie a každý večer pod liekmi, ale šlo to. A naozaj som sa veľmi dobre cítila. Ale prešlo to, už som teraz zase v norme. V pohode zaspávam, dosť spím a cez deň celkom dobre fungujem. "

„No, to viete, že teraz berieme samé aktivizujúce lieky?! A lieky na spanie beriete každý večer?"

„ Nie, len keď neviem zaspať."

„Nemali by sme tam niečo pridať? Trochu to utlmiť? Vysadili sme tam tú večernú dávku liekov..., rozmýšľam, či sa k tomu radšej nevrátiť, " vraví zamyslená listujúc vo svojich zápiskoch.
„Nie, nie, pani doktorka, cítim sa takto dobre," a myslím to fakt úprimne. Terajšia zostava liekov mi vyhovuje viac ako ktorákoľvek predtým.

Doktorka vypíše nález a znova ma upozorňuje, že si mám dávať  pozor, ak mám viac energie a potrebujem menej spánku. Opakuje, že je to nebezpečné.  Ešte mi vypíše lieky, dohodneme si ďalší termín a kontrolu môjho stavu mám za sebou . Odchádzam spokojná, že sa mi liečba nemení, i keď viem, že balansujem. Mám sa fajn, no istota, že neprepadnem chorobe je menšia, než keby som brala  utlmujúcu večernú dávku liekov. Takto mi je však lepšie. Dni trávim plnohodnotnejšie.

Neprešli ani dva týždne a ja zvažujem, či nezavolať doktorke. Zrazu som v depresii. Skĺzla som do nej ani neviem ako.  Dni sú prázdne, fádne, nemám vôľu k ničomu, ťažko sa mi vstáva, ťažko sa mi žije. Zvládať bežné činnosti mi robí problém. Uvedomujem si, že už vyše týždňa takto živorím. Beriem naďalej „aktivizujúce lieky", no výsledok je mizivý. Viem, že môžem zavolať doktorke a ona mi zvýši  dávkovanie antidepresív, ale viem i to, že to nezaberie zo dňa na deň. Je to však skutočne potrebné? Nejde o prechodné stavy depresie? Váham. Je piatok a prichádza víkend.

Počkám a mám dojem, že v sobotu som na tom lepšie. Na ďalší deň depresívna nálada ako prišla tak odchádza. Po víkende prichádzajú slnečné dni a s nimi sa mi vracia do žíl aj energia. Znova sa teším zo života, dokážem sa znova radovať a vrátila sa mi i chuť do práce. Teší ma, že som znova vo svojej koži. Dokedy? To nik nevie. Nik nevie či najbližšie prídu stavy mánie a či stavy depresie.

Taká je schizoafektívna porucha - nevyspytateľná. Stavia človeka do pozície pozorovateľa vlastných nálad a stavov. Je zmietaný len depresiami alebo len mániami, či striedavo oboma týmito stavmi. Zvládať ich, znamená nielen pozorovať  sa, no i nepoddávať sa im a nestrácať vieru vo vlastnú liečbu. Znamená to byť pod stálym dohľadom lekára a zachovať si trpezlivosť. Vzájomne si dôverovať, spolupracovať, nezatajovať skutočnosti a tak postrupne dospieť k liečbe, ktorá tento život na húsenkovej dráhe uľahčuje. Aj vďaka tomu sa mániou či depresiou dá prejsť doslova bez straty rozumu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?