Vraj: "Integrujte sa!"

Autor: Renáta Holá | 21.1.2010 o 21:00 | Karma článku: 11,49 | Prečítané:  2573x

Po ročnej PN-ke bola pred komisiou. „Uff," s povzdychom vyšla na vzduch. Potrebovala sa zhlboka niekoľkokrát nadýchnuť. V ušiach jej dookola znela veta: „Uznali sme vás invalidnou na 75%!"

Nevedela sa z toho spamätať. Pociťovala úľavu i strach. Toto skutočne nečakala. Netušila, že je na tom až tak zle. So svojou chorobou bola zmierená a vyrovnaná, vedela, že je to na celý život. Dúfala, že ju uznajú čiastočne invalidnou, a že znova nastúpi do práce, kde požiada o zníženie úväzku. Takýto záver nečakala. Zrazu nevedela kam sa podieť, čo urobiť. „Čo teraz s ňou bude?" V rukách zvierala potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. PN-ku jej dnešným dňom ukončili. „Aha, musí ísť do práce." Spomenula si na slová lekárky: „S prácou je to na dohode so zamestnávateľom."

Pomalým krokom vykročila smerom do práce. Na personálnom to oznámila a nestačila sa čudovať. Nikoho nezaujímala skutočnosť, že je plne invalidná. Zaoberali sa len tým, že od dnešného dňa je práceschopná a pritom dnes ešte na jej mieste pracuje nová kolegyňa, ktorá je prijatá na jej zastupovanie.

„Tú PN-ku vám mali ukončiť až od zajtra! Veď ráno ste nenastúpili! Kde ste boli doteraz?" „Predsa na posudkovej komisii, donesiem vám potvrdenie od lekára?" tíško namietla.

„Čo teraz so Záturskou? Keďže robí aj dnešný deň, zo zákona má nárok na pracovné  miesto u nás.!?" hovorili jej. Nezaujímalo ju to rovnako ako ich nezaujímalo, či jej netreba znížiť úväzok.

„No, choďte na svoje miesto a preberte od nej prácu, my Záturskej medzitým oznámime, že sa jej pracovný pomer skončil."

A tak nastúpila späť do práce. Bála sa, že to nebude zvládať, inú prácu jej nedajú, a že si bude musieť nájsť niečo iné. Ale prešiel jeden deň, dva, týždeň a ona zisťovala, že práca jej vyhovuje, že ju zvláda. Tešila sa.

Kolegyne sa jej čudovali. „Ja by som tu už nebola", vravela nejedna a nejedna sa čudovala, že neodíde. Nedokázala byť však so svojou chorobou taká veselá a spoločenská ako kedysi. Jej vzťahy s kolegyňami sa narušili. Kolegyňa, s ktorou v kancelárii sedela, už s ňou viac nechcela pracovať. Kedysi boli kamarátky. Nenašla u nej pochopenie pre svoju chorobu, pre svoje zmenené správanie. Jedinú výhradu, čo voči sebe počula, bola skutočnosť, že nič nevraví, že sa divne pozerá. Áno, bola uzavretejšia, nie vždy mala čo povedať. A to neostalo bez následkov.

Presunuli ju do samostatnej kancelárie. Ostala sama. Sama so svojou prácou, sama so svojou chorobou. Zvykla si.

Mala svoju prácu rada a s prekvapením zistila, že po ročnom oddychu a pobyte doma, jej robí radosť chodiť do práce. Jej dni boli zrazu naplnené, dostali nový rozmer.

Koľko sa umárala myšlienkou: „Čo s ňou bude?" Nedokázala si predstaviť, že by bola celé dni doma, každý deň navarila obed a žila v očakávaní, kedy prídu deti zo školy, manžel z práce a konečne pretrhnú to ticho, ktorým je byt preplnený. Nevedela si predstaviť, že by mala robiť niečo iné ako to, čo práve robí. Koniec koncov - kto dnes zamestná invalida?

Pracovať manuálne? To by nezvládala. Po dvoch hodinách upratovania je hotová, vyčerpaná. Cez víkend navarí a musí si oddýchnuť. Pracovať na zmeny? Keď vie, že jej psychická choroba vyžaduje pravidelný spánok?

A tak všetko podriadila tomu, aby svoju prácu zvládala. Doma po práci relaxovala. Kúpila si novú práčku, umývačku riadu a viac sa venovala deťom. Šlo to.

 

Po roku však znova ochorela. Keď ju prijímali na uzavreté psychiatrické oddelenie, primár jej hovoril: „Je dobré, že ste neprestali pracovať, aj keď ste invalidná. Neizolujete sa." Dodnes jej to znie v ušiach.

Po prepustení z nemocnice, kde ju „uletenú" znova vracali do reality elektrošokmi, nemala však už odvahu sa do práce vrátiť. Mala totiž pocit, že sa nemá kam vrátiť. Nik ju tam nečakal - žiadna priateľka, žiadna milá kolegyňa, len prázdna kancelária. Nebola dostatočne silná, aby zvládala tie nemé výčitky, že ona so svojou chorobou je zase späť.

A tak ukončila PN-ku a podala výpoveď. Samozrejme nik ju nezdržiaval, nadriadení  jej poďakovali za roky odrobenej práce a mala pocit, že s radosťou za ňou zatvorili dvere, veď „vonku" čaká na prácu kopa zdravých ľudí

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?