Čím to je?

Autor: Renáta Holá | 3.7.2009 o 9:42 | Karma článku: 9,24 | Prečítané:  2461x

Prečo? Prečo mám túto psychickú chorobu (schizoafektívnu poruchu)? Čo je jej príčinou? Dedičné sklony? Čo je príčinou „inej" chémie mozgu? To sú otázky, ktoré som si neraz položila.

Áno, z otcovej strany máme v rodine alkoholikov, otcova teta spáchala samovraždu, otcova sesternica má depresie a moja teta z maminej strany chodí dokonca k tej istej psychiatričke ako ja. Predsa mám však pocit, že sme úplne normálna slovenská rodina - hlavne čo sa týka alkoholu. Psychiatrička na základe vyššie uvedeného tvrdí, že ide o vrodenú dispozíciu. Čo však bolo jej spúšťačom? Čo robím inak ako napr. moja sestra? Prečo mám ja „inú", narušenú, chémiu mozgu?

Bola som iná už v detstve. Viem, že som mávala veľký strach. Bála som sa v noci ísť sama čo i len na záchod. Dokonca som raz spala s nožíkom pod vankúšom. Vedela som presedieť, preležať hodiny ponorená do seba, do svojich melancholických pocitov...

Keď sa u mňa prvýkrát objavil strach s veľkým „S", neopísateľné obavy, úzkosť a sklamanie z toho, kam veci v mojom živote dospeli, keď som prežila prvý atak mojej psychickej poruchy, vtedy som bola nejaký čas presvedčená, že na príčine boli oni - tí druhí v mojom okolí, tí, čo mi ublížili. Aj som sa dočítala, že neraz do liečebne patria skôr blízki chorého, ktorí ho do tohto stavu priviedli, ako on sám a to ma v mojom presvedčení, že oni sú na príčine, udržiavalo.

Keď sa však choroba ozvala znova a znova a opätovne som musela byť hospitalizovaná, opätovne mi pomohli len elektrošoky, aby ma vrátili z pomätenia mysle späť do reality, vtedy som si uvedomila, že na vine zrejme nie sú „tí druhí", pretože vždy sa v okolí človeka nájdu ľudia, ktorí mu chtiac či nechtiac ubližujú. Avšak závisí len a len na ňom, čo s tým spraví. Či sa rozhodne utápať vo svojich boliestkach, či si tieto rany života bude pestovať alebo si povie, že také čosi, ba i horšie veci, zažívajú aj iní a predsa sa z toho nezložia.

Dnes viem, že príčinou mojej choroby neboli oni - ľudia z môjho okolia, že príčinou sú moje vlastné životné postoje. Pochopila som, že pokiaľ nezmením vlastné zmýšľanie, budem prepadať chorobe. Dočítala som sa, že človek by mal dokázať prevziať zodpovednosť za seba, za svoje bolesti, za svoj život a o to sa od istej doby tak trochu snažím.

Dnes viem, že s prebudenou dispozíciou psychickej poruchy sa dá čosi robiť, že sa s tým dá žiť a ako tvrdí ruský lekár a duchovný terapeut Valerij Sineľnikov, že sa dá s chorobou dohodnúť.

Prežila som kopec dní, veľa týždňov a mesiacov v citovej prázdnote. Vtedy sa vám zdá jeden deň ako druhý, nepociťujete žiadnu radosť, žiadne pozitívne emócie. Užívate aj dvoje antidepresíva a predsa je váš život fádnosť na n-tú. A to vás ešte viac deptá. Nevedie to nikam. Nemáte síce žiadne reálne problémy, no ani nemáte žiadne plány, žiadne ciele, pre nič sa nedokážete nadchnúť, nič vás nebaví. Jediné pozitívum, ktoré priniesli lieky, ktoré užívate, je, že si uvedomujete, že smrť nie je východiskom, že žiť sa musí. Ale ako?

Áno, antidepresíva mi dali vôľu žiť, naštartovali vo mne rozhodnutie - nie pasívne čakať, kým sa niečo zlepší. Stotožnila som sa s myšlienkou, že nariekať nad sebou a utápať sa vo vlastnej duševnej biede vedie k ďalším atakom choroby. Naopak drobná občasná radosť, precítená pozitívna chvíľa sa mi stala svetielkom v tme a to mi dalo nádej. Napríklad, keď som len tak ležala bez energie s hlavou zvesenou na posteli, pribehol ku mne môj syn a ľahol si mi na chrbát - len tak zo zvyku, z dlhej chvíle či roztopaše, a ja som pocítila jeho teplo, jeho lásku. Uvedomila som si, že pre takéto a im podobné okamihy sa oplatí žiť.

Preto odvtedy vždy, keď sa ma moja psychiatrička spýtala ako sa mám, cítila som, že to už nie je až také zlé, ako to bývalo, a tak som odpovedala: „Celkom dobre."  Po čase prišla na to, že som vraj desimulant. Radšej však budem desimulantom, čo si „vylepšuje" svoju situáciu ako tou ubiedenou neustále upadajúcou prázdnou dušičkou, ktorá vo mne vnútri kdesi drieme. Dúfam, že keď sa Ona, moja choroba, bude drať znova do popredia, zbadám sa a budem sa Jej vedieť postaviť. Dúfam, že pomyselné liace mojej duševnej poruchy držím pevne v rukách, a že ju ukočírujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?