Tajiť a či otvorene priznať?

Autor: Renáta Holá | 12.12.2008 o 21:39 | Karma článku: 15,89 | Prečítané:  10359x

Keď som bola hospitalizovaná na psychiatrii prihovorilo sa mi mladé dievča: „ Teta, zavolali by ste na toto číslo mojej mame, či by za mnou v sobotu prišli?" „Pravdaže, Ivetka," súhlasila som, lebo som vedela, že Ivetka v nemocnici nemá telefón. „Stačí, keď mamu prezvoníte, ona vám zavolá naspäť," snažila sa Ivetka, aby ma to nič nestálo.

Ivetkinej mame som zavolala, no odmietla v sobotu prísť, že nemajú čas, prídu až v pondelok. Ivetka sa mi priznala, že je tiež z nášho okresu a rodičia podnikajú v službách, a preto sú zaneprázdnení i v sobotu. Počas môjho pobytu v nemocnici som ešte raz telefonovala s Ivetkinou mamičkou, aby som jej tak tlmočila odkazy od jej dcéry.

Ivetka je veľmi milé asi 20-ročné dievča a do nemocnice sa dostala po dohovore rodičov s jej psychiatričkou. Hnevala sa, že rodičia jej hospitalizáciu dohodli s psychiatričkou poza jej chrbát, a práve preto chcela zmeniť lekára, avšak podmienkou bolo, aby nebol z nášho mesta. Prečo tá podmienka? Nechcela totiž, aby ju niekto z mesta stretol u psychiatra. Aj mňa, keď som z nemocnice odchádzala žiadala: „Teta, keď stretnete moju mamu alebo otca, môžete sa ich na mňa spýtať, no našich zamestnancov sa na mňa nepýtajte, aby nezistili odkiaľ sa poznáme."

Súhlasila som a dodnes som sa na ňu nikoho nepýtala, hoci som časom zistila, že Ivku osobne pozná i moja dcéra. No spýtať sa dcéry na jej zdravie nemôžem. Rešpektujem Ivkine tajomstvo. Veď nik v meste nevie, že aj ona má podobné problémy ako ja. Ktovie či sa to niekedy predsa neprevalí. Možno skutočnosť, že Ivka chodí psychiatrovi do vzdialenejšieho mesta ju chráni. Chráni pred predsudkami a sťaby vtipnými poznámkami rovesníkov, spolupracovníkov, známych či vzdialenejšej rodiny. Pretože nie každý psychicky chorých chápe a toleruje. Priznajme si, že mnohí nás po zistení, že chodíme psychiatrovi majú za bláznov, za šialencov, čo sa vlastnou vinou, z vlastnej roztopašnosti, „od samej dobroty" dostali tam, kde sú.  Nechápu, že ide o ochorenia ako každé iné. Nevidia a nechcú vidieť. Neviem povedať, či lepšie znášam posmešky alebo hladkanie plné ľútosti. Sme len chorí. Žijeme so svojimi možno špecifickými starosťami i radosťami, so svojím vlastným handicapom. Či už sú to fóbie, zmeny nálad alebo epizódy, ktorými sa občas vzďaľujeme z reality.

Často sa stretávam s údivom, že o svojej chorobe a ťažkostiach s ňou spojených otvorene hovorím. Vybrala som si túto cestu, lebo povedzte - sme až takí odlišní?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Johnson prekvapil a dohodol sa s EÚ na odchode

V sobotu zasadne britský parlament

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?