Ani blízki to nemajú ľahké II.

Autor: Renáta Holá | 23.11.2008 o 20:07 | (upravené 20.4.2010 o 10:21) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  1952x

Viem, že rodina psychicky chorého to s ním nemá ľahké. Musí znášať všetky jeho nálady, všetky jeho stavy. „Pamätáš sa ako si sa mi vyhrážala,

že ak na môj popud pôjdeš do nemocnice, tak sa so mnou nebudeš ani zhovárať?" pýta sa ma manžel.

„Pamätám sa, pravdaže sa pamätám. Lenže ja som bola presvedčená, že to nie je také zlé, že to zvládnem aj doma. To len ty si panikárčil a volal hneď poza môj chrbát psychiatričke."

„No a pridala ti lieky. Bolo to zlé?"

„Zbytočné. Ja som ich aj tak nebrala. Brala som len to, čo dovtedy."

„Ale veď...!? čuduje sa manžel, pretože si myslel, že čo sa týka liekov mal ma pod kontrolou.

„Hádzala som tie nové tabletky do koša. Boli by ma len utlmovali a to som nepotrebovala. Potom by som prespala pol dňa."

„Chcel som len, aby si išla na kontrolu, aby sa lekárka k tomu vyjadrila. A keď by si mala ísť do nemocnice, tak radšej teraz, aby si do Vianoc bola späť... Nechcel som, aby sa opakovali tie vlaňajšie, keď si bola doma len na priepustku."

„Prečo by som mala ísť do nemocnice?"

„Len tam ťa vedia dať do poriadku," namieta manžel.

„ Veď som teraz nebola mimo reality, nič som nevyvádzala. Elektrošoky nepotrebujem. I keď som mala tie choré myšlienky, neverila som im. Vedela som to rozpoznať."

„Tak ti vadí,  že sme boli na kontrole?"

„A vieš, čo mi doktorka napísala do nálezu?"

„Čo?"

„Stav relatívne stabilizovaný."

„Ale pridala ti tie lieky ráno na upokojenie a večer na spanie."

„Zaspím už bez tabletky a tú rannú si radšej nedávam. Po nej by som len spala a ja nechcem prespať pol života...A že si mi i tašku do nemocnice pobalil," vravím čudujúc sa, „to si kedy spravil, že som si to ani nevšimla?...Vieš, čo? Asi by som si mala prichystať tašku s vecami ako to robia ženy pred pôrodom, aby si mi tam nebalil veci, čo nenosím. Veď ten modrý pulóver, čo si mi zbalil, mi je už aj malý," hovorím už s úsmevom na perách, „ale skoro som ti ušla na tú stretávku. Jana by som popýtala, aby išiel tadiaľto a aby ma odviezol. Prespala by som tam tak ako ostatní v spacáku na karimatke, čo by som si tajne zbalila. Len som si predstavila aké by boli deti z toho zdesené, a tak som si to rozmyslela."

„Už len to by chýbalo, teraz nesmieš ponocovať!"

Zas ma napomína. Zas si myslí, že vie lepšie než ja, čo môžem a čo nie. Viem, bojí sa o mňa. Bojí sa , že sa precením a ono sa to znova prevalí.

Veru, veru, ani blízki to nemajú s nami bláznami ľahké.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?