Nie, nerozmyslela si to, prišla s blížiacou sa jeseňou i tohto roku. Nenápadne, pomaly sa vkradla späť do môjho života. Unavená vstávam, unavená odchádzam do práce, unavená sa z nej vraciam, unavená vykonávam nutné domáce práce, unavená si večer líham spať. Únava ma opantáva. Dúfam, že ráno tu nebude, ale ona sa nedá tak ľahko vytlačiť. Energie ubúda a nepríjemný pocit únavy víťazí nad všetkým. Splieta si okolo mňa čoraz hustejšiu pavučinu .
Stačí mi však pár takýchto dní a ja tuším, čo je nutné spraviť. Nesmiem to odkladať. Antidepresíva, ktoré som v lete znížila na minimum, musím zvýšiť. A tak nasleduje návšteva psychiatričky, ktorá ma v tom utvrdí. Áno, veľmi dobre viem, že sa to vždy na jeseň zhoršuje. Áno, viem, slniečka ubúda a dávku treba zvýšiť.
V lekárni si vyzdvihnem škatuľku rovnakých antidepresív, avšak s väčšou gramážou a poctivo ich začínam užívať. Koniec - koncov sú na to, aby dali chybnú chémiu v mozgu do poriadku. Pomohli mi, keď som bola na tom oveľa-oveľa horšie. Dlho, predlho sa mi svet zdal šedý, fádny a nudný. Skladal sa len a len z povinností, ktoré bolo treba splniť. Žiadna chvíľka radosti, len nezáujem- nezáujem s veľkým N. Liečba takmer nenapredovala, no ja som neprestala dúfať. Vravela som si to otrepané: „Bude lepšie!". No, a aby tomu moje ja aj uverilo, spomínala som na pekné chvíle, prezerala fotografie, púšťala si hudbu a hlavne chodila medzi ľudí. Poopravila som to známe tvrdenie a hovorila si: „Bolo lepšie - bude lepšie!" Nemohla som dovoliť, aby prázdno naplnilo moje dni. Kvôli deťom, manželovi, kvôli ľuďom, ktorým na mne záležalo, ale hlavne kvôli sebe. Život nehodno len tak zahodiť, život treba žiť. Každú drobulilinkú chvíľku radosti, malý pocit šťastia, som si doslova vychutnávala. Tešila som sa z toho, že pozitívna emócia sa objavila a mala som ďalší pocit radosti. Dodávalo mi to silu a vieru, že lieky pomaly zaberajú a fakt bude lepšie. Podarilo sa, ťažkosti pomaly ustupovali, stav sa časom stabilizoval a neskôr sa i dávky liekov znižovali.
Dnes už nemám strach. Dnes už viem, že sa trápiť netreba. Svoju chorobu som prijala. Nemám ju náhodou. Patrí mi. Viem, antidepresíva nie sú všeliekom, ale pomáhajú. Sú akousi barličkou, ktorú niektorí z nás potrebujú, aby ich choroba nezložila. A povedzte, keď človek stráca rovnováhu, prečo sa neoprieť?!