Pasívne čakanie nie je moja cesta

Autor: Renáta Holá | 21.9.2014 o 20:17 | Karma článku: 11,82 | Prečítané:  3196x

Už dlhšie moja psychiatrička konštatuje, že mám stabilizovaný stav, že choroba je dostatočne liekmi podchytená. Ja si však vravím: „To je všetko? Takýto stav je to najlepšie, čo ma v živote čaká? To hádam nie?!“

Je pravdou, že za posledných 6 rokov som nebola hospitalizovaná. No napriek tomu som prechádzala rôznymi obdobiami, krátkymi mániami, no väčšinou však vleklými depresiami, ktoré sa podarilo zvládnuť ambulantnou liečbou, reguláciou dávok liekov. „Vždy je tu riziko, že príde niečo, nejaká udalosť, ktorá vás vykoľají a príde ďalšia epizóda,“ povedala mi raz psychiatrička. Samozrejme rada by som tomu zabránila. Vraj ma môžu vtedy podržať lieky, včasná návšteva lekára.

Keď som uvažovala nad tým, čo by mi mohlo pomôcť, dospela som k záveru, že len pasívne čakať, čo príde a dúfať, že to lieky udržia, nebude moja cesta. Rozhodla som sa, že sa pokúsim zmeniť tie nezdravé návyky, tzv. samostresovanie, rozvíjanie ustarostených myšlienok, ktoré sú podľa mňa jednou z príčin a jedným zo spúšťačov nových epizód. Ďalším spúšťačom sú mánie. Do tých ma dostávajú naopak pozitívne emócie. Sú to teda emócie, ktoré ovplyvňujú moje myslenie. Následne prichádza nespavosť a nedostatok spánku spúšťa choré myšlienky, bludy. Je na mne, či im uverím a budem ich rozvíjať alebo si ich označím ako nebezpečný blud a stopnem ich v počiatku. Takto som uvažovala, keď som sa rozhodla pre psychoterapiu. Moje ciele boli a sú jasné:

  • menej sa stresovať, nerobiť si zo všetkého starosti, zabrániť tak depresiám
  • rozoznať a nezvyšovať svoju „nabudenosť“ v mánii, nerozvíjať bludy, ktoré mi vtedy napadajú
  • dosiahnuť aby som bola znova viac komunikatívnejšia, žila aktívnejšie
  • vyjasniť si pohľad na niektoré udalosti z minulosti, vyrovnať sa s nimi raz a navždy.

Prešlo krátke obdobie a ja som aj vďaka vedeniu mojou psychologičkou kúsok pokročila.

Nadobudla som väčšiu sebadôveru a pocítila nutkanie viac sa spoliehať na seba, na vlastné sily ako na užívanie liekov. Koniec-koncov, kedysi mi psychiatrička vravela, že časom dávky budeme môcť znížiť. Keď som svoj plán znížiť antipsychotiká predostrela psychiatričke, musela som čeliť jej tvrdeniam, že antipsychotiká ma neraz podržali, že neberiem vysoké dávky, že pre istotu by sme ich znižovať nemali a že by možno bolo lepšie zmieriť sa s tým, že to mám na stálo...

Trvala som na svojom najmä po tom ako som videla dokumentárne filmy Daniela Macklera (Otevřený dialóg, Let na zlámaných křídlech, Léčení láskou, O vysazování psychiatrických léku) a získala aj podporu mojej rodiny, ktorá samozrejme mojou snahou nebola spočiatku nadšená. Radšej ma vidia upokojenú (i keď mierne depresívnu a citovo oploštenejšiu) ako hospitalizovanú. Lebo povedzme si rovno, to riziko, že znižovanie nezvládnem a skončí to hospitalizáciou, tu je.

Moje rozhodnutie je však pevné. Nechcem žiť takto, živoriť utlmená liekmi, ale ani vyhrabávať sa z ďalšieho ataku. Spravím všetko, čo je v mojich silách, pre to, aby k relapsu nedošlo. Antipsychotiká chcem znižovať pomaly a flexibilne, čo znamená, že som ochotná v prípade potreby sa vrátiť na vyššiu dávku. Viem, že ma ohrozujú abstinenčné príznaky. Za tie roky užívania antipsychotík si moje telo i mozog zvykli na istú dávku chémie. S psychiatričkou sme sa dohodli a znížili dávku o tretinu, čo je teda dosť, a preto som nižšiu dávku istý čas brala len každý druhý deň. Napriek tomu prišli problémy so spaním. Niekoľko nocí po sebe  som musela užiť tabletku na spanie. Prišla mánia i bludy, ktoré som však rozpoznala a nerozvíjala ich. Pravidelný spánok (i keď pod tabletkami) spravil svoje a znova som sa dostala do normálu. Z abstinenčných príznakov pretrvávajú už len tie telesné (bolesť svalov akoby som mala svalovú horúčku). Na druhej strane, mám viac energie, som vitálnejšia a celkovo sa cítim lepšie. Spánok sa mi znova upravil. Viac každodenného pohybu spôsobilo, že som aj nejaký ten kilogram z mojej nadváhy zhodila. Zatiaľ to vnímam pozitívne.  

Potešila ma i psychologička. Na moje prekvapenie na skutočnosť, že znižujem dávku antipsychotík, nereagovala v zmysle: „Nerobte to, lebo príde relaps! Bez liekov to nezvládnete...“ Brala ako prirodzené, že na nižšej dávke som aktívnejšia, činorodejšia, menej ma to ťahá do postele a aj pocitovo sa cítim lepšie - akosi radostnejšie. Chápala, že raz by som chcela existovať bez liekov. Pravda, kto by nechcel?! Myslela si, že chcem čoskoro znova znížiť ich dávky. Vysvetlila som jej, že sa s tým neponáhľam, že úspechom bude každé zníženie. Nechcem nič unáhliť, nateraz som spokojná a počkám, kým si moje telo i mozog zvykne na terajšiu dávku liekov.         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?