Ďakujem vám, spolužiaci

Autor: Renáta Holá | 15.5.2014 o 18:54 | Karma článku: 8,06 | Prečítané:  1407x

Viem ako bolí bytie, keď myseľ je rozháraná, myšlienky roztrúsené popretkávané úzkosťou, strachom, obavami. Človek by najradšej pred nimi niekam unikol. Práve preto si viem vážiť chvíle, keď duša nebolí, keď človek cíti pohodu, keď sa raduje. Možno to na mne nevidno, no ako intenzívne vie moja duša precítiť smútok, prázdnotu, rovnako intenzívne viem precítiť radosť a lásku. Tieto pozitívne pocity ma naplnili aj pred niekoľkými dňami. Stretli sme sa spolužiaci po 25 rokoch od ukončenia  školy a na pár dní sa stali znova bezstarostnými „chalanmi a babami“. Samozrejme okrem zábavy, ktorej sme si užili dostatok, prišlo i na iné témy. 

„A čo robíš celé dni?“ pýtala sa ma spolužiačka, keď sa dozvedela, že nielen že som na invalidnom dôchodku, ale už roky som aj bez práce. Nevedela si predstaviť, že by zostala doma, nezamestnaná s kopou voľného času. V tom momente som jej nevedela dať adekvátnu odpoveď. Môj terajší život sa mi zdal príliš jednoduchý.

Zostať doma bez práce bola veľká zmena v mojom živote, ale našla som spôsob ako fungovať a byť dokonca i šťastná. Trvalo dlhšie, kým som si zvykla, no po istom čase som zistila, že nepotrebujem zamestnanie k tomu, aby som  bola spokojná a aj šťastná. Dokážem v pohode existovať aj v spomalenom režime, pretože človek s mojou chorobou má podstatne menej energie ako zdraví ľudia.

A čo robím? Nič veľké a ani výnimočné. Venujem sa rodine, udržujem chod domácnosti, pracujem v záhrade a venujem sa i sebe, počúvam hudbu, čítam, píšem,... Viem, zdá sa, že toho nie je veľa, ale čo chcete od chorého človeka. Na druhej strane mi pracovný stres vôbec nechýba a ani mi nechýba ten zhon po práci, kedy bolo potrebné stihnúť to, čo vlastne robím teraz – domácnosť, záhradu, rodinu, seba.

Nemôžem povedať, že by som sa teraz viac venovala domácnosti či záhrade, no určite sa viac venujem rodine a sebe. A moja bilancia? Pred šiestimi rokmi, keď som zanechala zamestnanie mali moje deti 18 a 11 rokov a ja som mala za sebou päť hospitalizácií na psychiatrii. Dnes mám dospelú pracujúcu dcéru a syna na strednej škole. Je pravda, že už nepotrebujú vodiť za ručičky, no keďže manžel pracuje na týždňovky, je fajn, že aspoň ja mám na syna dostatok času. A čo môžem povedať o sebe? Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, cítim sa lepšie, vyrovnanejšie. Aj moje zdravie, či choroba sa ustálili. Svoje stavy zvládam bez „strát na živote“. Už dlhšie sa úspešne vyhýbam hospitalizáciám. Skrz pretrvávajúce depresie a občasné „hluché dni“ to nie je síce ideálne, no mojej rodine nechýba matka a manželka (tak ako tomu bolo počas a po každej hospitalizácii). I keď nezarábam a finančne sme niekde inde ako pred niekoľkými rokmi, žijeme spokojnejšie.

Vraj neviem, čo je život – hustil do mňa Maroš. Áno, už nebojujem s časom, nebudujem si žiadnu kariéru. Hodnoty, ktoré som vyznávala kedysi, zmenili svoje poradie. Bola som prinútená práve životom všeličo v ňom prehodnotiť. A tak dnes som rada za každý deň, keď môžem syna vychystať do školy, za každý víkend, kedy privítam doma dcéru s jej priateľom či manžela. Som vďačná za všetky chvíle strávené s priateľmi, za objatia, smiech, “tanečky“... Dni  s rodinou a priateľmi mi pomáhajú prekonávať chvíle, keď ma opantáva prázdnota a ten boj s ňou si musím vybojovať sama. Fungujú ako náhradný zdroj energie a aj vďaka stretávke so spolužiakmi mám momentálne „batérie“ maximálne dobité. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?