Brať či nebrať deti zo starostlivosti psychicky chorých matiek?

Autor: Renáta Holá | 28.9.2013 o 20:07 | Karma článku: 17,99 | Prečítané:  3580x

  Nedávno médiami rezonoval prípad, kedy súd predbežným opatrením vzal dieťa zo starostlivosti psychicky chorej matky a keďže otec dieťaťa zomrel, dieťa bolo zverené do výchovy inému členovi manželovej rodiny, ktorý vlastne samotný podnet na kuratelu podal.

V čase podania podnetu bol otec dieťaťa mŕtvy a matka bola hospitalizovaná na psychiatrii. Avšak, keď došlo k samotnému aktu odobratia dieťaťa zo starostlivosti matky, matka už bola z liečenia doma a dieťa jej bolo odobrané nasilu za asistencie polície. Bolo to skutočne potrebné? Najmä, keď matka dieťaťa bola už v ambulantnej liečbe? Áno, nemala manžela, ktorý by jej pomáhal, no mala matku, sestru a taktiež jej mohla nezištne pomôcť manželova príbuzná, ktorá podnet na zverenie dieťaťa do výchovy podala. Po polroku bolo dieťa vrátené do starostlivosti matky. Nevie sa však či natrvalo.

Pozrime sa na to bez predsudkov. Aj iné matky bývajú hospitalizované, dlhodobo choré či invalidné a nik im deti a priori neodoberá. Obyčajná dopravná nehoda dokaličí človeka a pripúta ho dlhodobo na posteľ. Takto chorá matka tiež nedokáže navariť, oprať, postarať sa o domácnosť, o deti. Nik jej však deti neodoberá. Či psychická choroba je výnimkou? Áno, keď sa príznaky psychickej choroby pred príslušnými orgánmi zveličia. Totižto, odobranie dieťaťa by to bolo opodstatnené, keby psychicky chorá matka bola nebezpečná pre svoje okolie a neliečila sa. Keďže matka dieťaťa je už v ambulantnej starostlivosti, je zrejmé, že z najhoršieho je vonku. Skutočnosť, či je schopná sa o dieťa postarať, by bolo potrebné posúdiť na základe posudku psychiatra. Vo vyššie uvedenom prípade tomu tak nebolo. Príslušné orgány (kuratela a súd) rozhodovali na základe vlastného úsudku. Keďže uvedené orgány zastupujú konkrétni ľudia, ich úsudok bol ovplyvnený ich laickým pohľadom na psychické ochorenie. Však koľkí z nás majú predsudky voči psychicky chorým? Koľkí z nás si myslia, že každý psychicky chorý je neschopný a nebezpečný človek, z ktorého sa ľahko stáva kriminálnik? Veď médiá sú plné prípadov, kedy psychicky chorý človek (určite vo väčšine prípadov neliečený) ublížil inému. Kde sa však hovorí o tom, že psychicky chorý rodič zdarne vychováva svoje deti? Nikde! Tieto prípady nie sú medializované. Čím väčší horor, tým sa o ňom viac hovorí, viac píše.

Aj z týchto dôvodov píšem svoj blog, aby sa vedelo ako žije človek trpiaci psychotickou poruchou.  Za posledných trinásť rokov som bola päťkrát hospitalizovaná, päťkrát som bola mimo reality, neschopná starať sa nielen o seba, ale i o svoju rodinu. Lieky nezaberali, pomohli zakaždým len elektrošoky. Rekonvalescencia bola neraz dlhodobá. Deti pri prvom mojom ataku choroby boli ešte malé (syn mal dva, dcéra deväť rokov). Stál pri mne však manžel i ostatní rodinní príslušníci. Manžel za tých trinásť rokov nepodal ani raz žiadosť o rozvod, a tak nebol dôvod rozhodovať napríklad o zverovaní detí do jeho starostlivosti. Keby bol tak urobil, verím tomu, že deti by mne - ako psychicky chorému rodičovi - mohli byť veľmi ľahko odobrané a zverené do výchovy zdravého otca. Veď napríklad po prvej hospitalizácii som bola skutočne neschopná starať sa o domácnosť. Nejaký čas mi s praním pomáhala sestra a s varením mama. Dlho moja celodenná činnosť spočívala len v zádumčivom posedávaní na lavičke. Bývali sme v tom čase u mamy, pretože náš dom sme práve prerábali. Po dokončení stavebných prác mi sestra pomáhala s upratovaním. Sama by som na to nemala dosť síl. Keď sa mi však mama núkala, že nám ešte bude variť, povedala som jej: „Ďakujem, už si musím poradiť sama." A tak aj bolo. Hoci mi vďaka pretrvávajúcej depresii bolo zaťažko čo i len „slamku preložiť", slovíčko „musím" malo nadvládu nad tým, že nevládzem. Manžel ma neraz trpezlivo podporoval. Uvedomovala som si, že sa môj stav musí zlepšiť, že je potrebné, aby som sa postarala o deti, rodinu, domácnosť. Chcela som byť užitočným a právoplatným členom rodiny. Práve deti boli mojou najväčšou motiváciou.

Prišli však aj ďalšie ataky choroby. Tie už deti viac vnímali a uvedomovali si ich. Samozrejme, že boli smutné, keď nado mnou choroba víťazila a ja som bola znova mimo a znova som musela byť hospitalizovaná. Deti však boli stále väčšie a lepšie chápali, že mama načas pobudne v nemocnici, no po čase sa z nej vráti a keďže sa poctivo lieči, zas to bude ona - tá ,ktorá sa stará, tá, ktorá sa im venuje, ktorá ich má rada. Pretože práve v časoch medzi atakmi choroby som sa vždy snažila vynahradiť deťom to, o čo prichádzajú, keď moja choroba „prekvitá". Môžem povedať, že vďaka chorobe som síce v záujme svojho zdravia musela zanechať zamestnanie, no prinieslo to i pozitíva. Ja som bola tá, ktorá mala čas venovať sa deťom. So mnou sa viac delili o svoje starosti i radosti. Mne sa častejšie zdôverovali. Dnes po trinástich rokoch choroby majú moje deti pätnásť a dvadsaťdva rokov a naša rodina je dôkazom, že i s psychickým ochorením sa možno s podporou ostatných príslušníkov rodiny bez väčších problémov o deti postarať, vychovať z nich normálnych mladých ľudí s vlastným životom, s vlastnými priateľmi, s vlastnými záujmami. Takých rodín je na Slovensku viac, no nik o nich nepíše, nik o nich nehovorí, mnohí svoje psychické problémy taja (a ja sa im nečudujem).

Medializovaní sú psychotici - kriminálnici. Potom sa píše o krkavčích matkách a zvrhlých otcoch. Tak vzniká zdanie, že väčšina psychicky chorých je nebezpečná a neschopná sa postarať o seba a už vôbec nie o rodinu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?