ako to zamávalo s mojou psychikou. Večer som bez liekov na spanie nevedela zaspať. Proste, zbadala som, že i pozitívna emócia, obyčajná radosť, ma vyvedie z normálu. Spoločne sme však skonštatovali, že som sa zžila s chorobou, prijala ju a rozpoznávam stavy, kedy potrebujem liek pridať a kedy ho zas ubrať. Prestala som sa „hrabať" silou -mocou do zamestnania a eliminovala tak stres. Prijala som stav, že som invalidná. Aj vďaka tomu je môj stav už štyri a pol roka stabilizovaný a užívam pri tom len minimálne dávky liekov. Striedanie mojich nálad, príznakov depresie a občas príznakov mánie, prirovnala k jazde autom po hrboľatej ceste: „Nevadí, že ideme občas po hrboľoch, hlavná vec, že neschádzame z cesty." Teda stav neprerastie do ďalšieho ataku choroby, nie je potrebná hospitalizácia v nemocnici.
Áno, musím priznať, že som si na svoju chorobu zvykla, zžila sa s ňou. Moje občasné negatívne myšlienky, chorobná vzťahovačnosť a výkyvy nálad ma neprekvapujú a ani nezastihujú nepripravenú. Viem, že depresia nie je lenivosť, že je spojená s únavou, s väčšou potrebou oddychovať, avšak neopúšťať sa. Nedovoliť jej, aby ma pohltila. Vo vhodnej chvíli je potrebné sa donútiť k činnosti, pomaly pomaličky, krôčik po krôčiku... a činnosť, do ktorej sa bolo tak ťažko pustiť, je zvládnutá a deň je rozbehnutý. Naopak prílišná radosť alebo zvýšená aktivita mi niekedy napriek fyzickej únave nedovolí zaspať. Som akási nabudená a mozog nie a nie vypnúť. Vtedy pomôže barlička, liek na spanie. Nesmiem si dovoliť prebdieť noc, dve, pretože by sa mi choroba prehupla do ataku, stratila by som kontakt s realitou a jediným východiskom by bola hospitalizácia.
Prvýkrát mi doktorka povedala: „Vieme, že je to celoživotná choroba," a ja som len prikývla, že už viem, že z tejto šlamastiky sa tak ľahko nedostanem. Som však rada, že viem popri chorobe zvládať starostlivosť nielen o seba, ale i o rodinu a domácnosť, zdieľať doma starosti i radosti s mojimi blízkymi. Radostné dni sú odmenou za to, že dlhodobo spolupracujem s psychiatrickou a liečim sa.