Snívalo sa mi akoby som žila v dvoch časopriestoroch. Jeden bol ten, v ktorom som sa pohybovala a z ktorého som sa nevedela vymaniť. Druhý bol ten skutočný, reálny, ktorý existoval niekde za tým prvým. Hľadala som únik z toho prvého, neustále som hľadala dvere a snažila sa z neho vyjsť, no za dverami boli len ďalšie miestnosti a nové únikové vráta. Nebudem popisovať ako som v tomto nereálnom priestore stále tancovala, padala, potácala sa, ba i lietala, ako mi iní ľudia bránili v úniku a smiali sa mi, že márne hľadám východ.
Keď som prešla niekoľkými dverami a stále som bola v prvom časopriestore, uvedomila som si, že sú to zrejme moje halucinácie, že je to prejav mojej choroby a tam niekde za tým existuje priestor a čas, v ktorom robím niečo úplne iné, že tam za týmto časopriestorom, v ktorom sa pohybujem, je skutočná realita. Po niekoľkých márnych únikoch sa mi podarilo uvedomiť si, že ležím vo svojej posteli, že to, čo sa dialo pred chvíľou bol asi len sen, hrozný sen.
Pozrela som sa na hodiny. Chýbalo pár minút dovtedy, kým sme mali s manželom vstávať. Bála som sa sama vstať skôr, bála som sa, že mi v hlave prepne a spravím čosi nepredvídateľné, že napr. niekam ujdem (ako som to už raz spravila) alebo poslúchnem inú svoju nutkavú myšlienku, ktorá sa znenazdajky objaví. Keď som zavrela oči a pokúsila sa zaspať, sen sa vracal. Premkla ma hrôza a úzkosť z mojej choroby, premkol ma strach, že sa to znova opakuje, že prídu halucinácie, bludy a nutkavé myšlienky a moje správanie sa stane nekontrolovateľné.
To sa už pohol aj manžel pri mne v posteli a skontroloval čas na mobile. Prihovorila som sa mu a vstali sme. Prvé, čo som urobila, užila som ranné antipsychotiká a potom som mierne chaoticky pripravovala manželovi jedlo do práce. Dnes nastupuje do nového zamestnania, ďalej od domova, ďalej odo mňa. Bude chodiť domov raz za týždeň. O mojom zvláštnom sne som sa mu nezmienila. Vedela som, že by som ho možno zbytočne znepokojila a zneistila. Pomaly sa moje konanie i myslenie ustálilo v realite a ja som po manželovom odchode vychystala aj 14-ročného syna, s ktorým ostávam doma, do školy .
Je zaujímavé, že podobne ako v tom dnešnom sne je to v čase relapsu s mojou chorobou. Keď príde jej ďalší atak, žijem akoby v inom vlastnom svete bludov, halucinácií a myšlienok, ktoré slepo poslúcham. Len s pomocou liekov a lekárov i často zaznávaných elektrošokov sa ma vtedy podarí dostať späť do reality, do sveta, ktorý je skutočný. Som nesmierne šťastná, že už tri a pol roka je môj stav stabilizovaný aj za cenu tým spojenej straty zamestnania, výrazného zníženia sociálnych kontaktov a invalidity.
